HISTÓRIA


Cejkov leží  v južnej časti Východoslovenskej nížiny, pri východnom úpätí  Zemplínskych vrchov, v nadmorskej výške okolo 150 m.

V Cejkovskom chotári sa našli stopy po slovenskom osídlení z 9. – 10. Storočia. Najstarší doklad o Cejkove, menovite o tamojšom kostole je z roku 1332, vtedy Pavol farár v tamojšom kostole,  zasvätenom Panne Márii, zaplatil do pápežskej pokladnice tri groše. Najstaršie uhorské priame písomné doklady o dedine sú z rokov 1370 a 1374. Oba svedčia o tom, že Cejkov patril šľachticom. Archeologické, jazykovedné i písomné pramene poskytujú informácie vedúce k názoru, že cejkovské sídlisko jestvuje od 9. až 10. storočia, takže Cejkov patril ku starobylým slovienskym  dedinám v tomto kraji.

Nezachovala sa správa o tom, kedy uhorský kráľ daroval túto dedinu šľachticom.
Možno sa tak stalo v 13., prípadne v prvej polovici 14. storočia. Isté je, že v druhej polovici 14.storočia patril šľachticom z Cejkova. Ich potomkovia a dedičia vlastnili časť Cejkova ešte v 17. storočí, pričom tam nepretržite aj bývali. Časť dediny vlastnili v 15. a 17. storočí postupne Šóšovci, Meličovci, Drugetovci aj iné šľachtické rody. Od 14. storočia bol Cejkov majetkovou súčasťou rovnomenného hradného panstva. K dedine patrili vodné mlyny. V jej chotári sa nachádzali aj vinice, o ktorých sú doklady od 16. storočia.

V Cejkove mali kostol zaiste už pred 14. storočím, avšak písomné doklady o ňom sú od 14. storočia. V prvej polovici 15. storočia bol kostol murovaný, hoci nemal vežu, mal však zvony. Pravdepodobne v polovici 15. storočia, možno aj v 60.-80. rokoch 15. storočia zemepáni pozvali do Cejkova mníchov františkánov, ktorým postavili kláštor. Mnísi pôsobili v Cejkove do náboženskej reformácie v polovici 16. storočia.

Evanjelickí reformovaní kazatelia v miestnom farskom kostole dokázateľne vysluhovali bohoslužby od roku 1598 a ešte aj okolo roku 1700. V druhej polovici 18. storočia bol Cejkov opäť rímskokatolíckou farnosťou.

Na prelome 16. a 17. storočia bol Cejkov stredne veľkou dedinou so zemianskym, farským, ale najmä poddanským obyvateľstvom. Postupne však poddanské domácnosti chudobneli  a ubúdalo ich. V roku 1715 žilo v Cejkove štrnásť  a v roku 1720 iba deväť  poddanských  domácností.

Nepochybne cejkovskí šľachtici dali si v druhej polovici 13., najneskôr v 14.storočí postaviť hrad ako svoje sídlo.  Hrad pomenovali  názvom dediny Cejkov. Na prelome 14. a 15. storočia bol natoľko poškodený a spustnutý, že bol neobývaný.  Kráľ Žigmund hrad a panstvo Cejkov cejkovským šľachticom odobral a v roku 1407 dal Šóšovcom. Pri tej príležitosti vznikli najstaršie zachované správy o hrade Cejkov, ktorý Šóšovci mohli znova postaviť. Okolo roku 1418 sa Šóšovci usilovali hrad opraviť aj za pomoci iných šľachticov a spoluvlastníkov, najmä šľachticov z Pozdišoviec, Brehova a iných. Vtedy sa im to nepodarilo, lebo ešte okolo roku 1438 nebol hrad obývaný. Hrad zabral a okolo roku 1458 držal kapitán bratríkov Talafúz.

Keďže vlastníci hradu svojimi činmi prejavili politickú neveru kráľovi, podľa uznesenia snemu a nariadenia kráľa Mateja z roku 1471 mali hrad Cejkov zb
úrať.
Nariadenie sa sotva úplne realizovalo, lebo okolo roku 1482 hrad spravoval kastelán z poverenia šľachticov z Cejkova .   V roku 1522 hrad dobyl a zabral šľachtic Anton z Pavloviec. Vtedy  hradné múry opäť poškodili, takže ešte okolo roku 1546 zostal spustošený. Neskôr ho sčasti opravili a používali až do roku 1673, kedy ho cisárske vojsko zdemolovalo.

V 14. – 16. storočí k hradnému panstvu Cejkov patrili blízke dediny Cejkov, Brehov, Sirník, Zemplínske Jastrabie, Kysta, vzdialenejšia Svinica, Rad, Nová Vieska pri Bodrogu, Veľký Horeš, napokon aj Egreš a Zemplínska Teplica.

Prvá písomná zmienka o obci Cejkov sa datuje do roku 1381, kedy sa nazývala Cheke. V ďalšom historickom vývoji sa jej názov menil nasledovne: z roku 1396 je písomne doložený názov Ceyke, z roku 1438 Czeke, z roku 1786 Czekow, z roku 1920 Čejkov, z roku 1927 Cejkov. Po maďarsky sa obec úradne nazývala Céke.

Po roku 1881 bola obec administratívne začlenená pod Zemplínsku župu; pred rokom 1960 pod okres Trebišov, kraj Košice; po roku 1960 pod okres Trebišov, kraj Východoslovenský.

Obdobie feudalizmu a kapitalizmu: Obec sa vyvíjala v blízkosti hradu Cejkov, postaveného v 13. storočí. Spomína sa od roku 1381. Od 15. storočia bola vlastníctvom viacerých zemepánov. V roku 1407 s povolením kráľa Žigmunda hrad obnovili a vytvorili z neho centrum panstva. V roku 1507 boli majiteľmi Soósovci a Kelecsényiovci. Zbúrali ho cisárske vojská v roku 1673. V roku 1423 – 1427 patrili panstvu obce Cejkov, Kysta, Jastrabie, Sirník, Kucany, Brehov, Banské, Egreš, Rad, Svinice, Hrušov a Veľký Horeš. V roku 1715 mala obec7 opustených a 3 obývané domácnosti, v roku 1787 mala 17 domov a 94 obyvateľov. V roku 1828 mala obec 22 domov a 179 obyvateľov. Pracovali v lesoch, pálili uhlie a v 19. storočí sa zaoberali vinohradníctvom. Zúčastnili sa na roľníckom povstaní roku 1831. V obci bol známy poľovnícky revír Szirmayho, ktorý tu vlastnil časť majetkov od roku 1808.

Za 1. ČSR ( Československej republiky ) sa zamestnanie obyvateľov nezmenilo. V roku 1938 – 1944 bola obec pripojená k Maďarsku.

Zdroj: Vlastivedný slovník obcí na Slovensku, 1. časť